Egon Bondy

Človek cez čas a priestor

K tomuto článočku ma priviedol mimoriadny podnet. Je ním kratučká knižka Jeana Giona "Muž, ktorý sadil stromy". Giona som si obľúbil už ako mladý, aj keď neskôr zmenil svoj štýl. Publikovaný príbeh je tentoraz autobiografický. Gionp nedlho pred prvou svetovou vojnou prechádzal náhornú planinu juhozápadných Álp. Po dlhé dni šiel ozajstnou pustatinou. Nachádzal len stopy dávnejšieho odsídlenia, ten kraj bol bez stromov a kvapôčky vody. V najťažšej núdzi naďabil na pastiera. Celkom nezhovorčivý muž (vtedy autorovi pripadal ako starý), na dni cesty vzdialený od najbližších samôt, robil čudnú vec. Po večeroch triedil žalude a keď cez deň chodil s ovcami, tak ich sadil. Denne sto. V pustatine - aj keď tu kedysi bol život - bolo prakticky všetko mŕtve - znivočené človekom. Giono stručne, ale sugestívne píše o tom, ako totálna spustnutosť celého regiónu veľmi zle psychicky poznačila všetkých, čo tu ešte živorili - v prostredí zabitej prírody. Ich charakter strácal ľudské vlastnosti, a tak sa aj voči sebe správali ako neľudia. Zabitá príroda - pád do čiernej biedy, dehumanizácia prežívajúcich ľudí. Prišla vojna, Giono bojoval pri Verdune, a na pastiera celkom zabudol. Len viac-menej náhodne sa po piatich rokoch vypravil opäť na púť tým istým krajom.

Na desiatkach kilometrov rástli mladé lesy, aj keď sa uchytilo len desať precent sadeníc. Kde predtým nič nežilo a žiť nemohlo, objavili sa drobné jarčeky, v dedinách niekde aj voda v studniach. A ľuďom bolo ľahšie a vôbec nevedeli ako a prečo. A pastier mĺkvo pracoval ďalej. Sto žaluďov za deň, rátal už aj s bukmi, ba v budúcnosti aj s brezami, lebo zistil, že sa vďaka zalesneniu začala miestami hlásiť spodná voda. Len jedného sa bál: aby sa o tom nedozvedeli úrady. Pôda nebola jeho a ktokoľvek by si mohol zadovážiť právo nový les rúbať (a preto sa bál aj nových dedinčanov) - vyzerá to podivínske, ale, žiaľ, bolo to predvídavé.

Les, ktorý teraz už veľmi zmohutnel a rošíril sa, aj napriek mnohým nezdarom s novými druhmi stromov, zbadali úrady, čudovali sa a prehlásili za "samovzniknutý", za akédsi prírodné čudo. O pastierovi nevedel nik. Prišla aj úradná komisia, ba aj poslanec z Paríža, aj uvažovali o ekonomickom využití. Giono naznačuje, že vďaka jeho osobnej intervencii k "využitiu" nedošlo, naopak les bol vyhlásený za chránenú prírodnú raritu. A o pastierovi ešte nik nič nevedel. Sadil deň čo deň ďalej.

Počas vojny sa začalo ekonomické využitie lesa na výrobu drevoplynu pre autá. Odľahlosť kraja však robila rúbanie nevýnosným, a tak sa prestalo. Pastier sadil a sadil. Teraz už bol naozaj starý, mal okolo osemdesiatky.

Zomrel až niekoľko rokov po druhej svetovej vojne. Neobývateľná krajina mala už svoje dediny aj mestečká. S lesom prišla voda, s ňou i život, vtáci aj zver, ľudia, ktorí sa tu opäť mohli uživiť, a tak byť opäť ľuďmi.

S rozkvetom prišlo aj súčasné trhové hodspodárstvo, počnúc výstavbou ciest (vyrúbaných v lese) s továrňami a ich odpadom, a pretože dej príbehu sa končí len zopár rokov po vojne (smrťou pastiera), môžem len uvažovať, čo a ako je tam dnes. Či kraj ostane živý, či zomrie nanovo, čo veru nie je v našich časoch otázka do vzduchu.

Ja nie som ekológom a spektakulárne sa predvádzajúce ekologické hnutia nevzbudzujú môju dôveru, najmä od tej chvíle, keď sa v niektorých krajinách usadili až v parlamentoch. Nie som ani žiaden idealista, aby som sa nazdával, že vyzývať ľudí na sadenie žaluďov zachráni planétu, ktorá, ako všetci veľmi dobre vieme, stojí pred kolapsom. Súčasné vedomie možno charakterizuje lepšie skúsenosť, ktorú som urobil podobne ako Giono, t.j. ako autor kníh. V poslednej som sa zmieňoval, viac menej na okraj, že ubúda kyslíka (štatistické zistenia organizácie OSN) v atmosfére z hľadiska geologického času explozívnou rýchlosťou, keď sa každú minútu vyrúbe amazonský prales vo veľkosti futbalového ihriska, môže byť v neďalekej dobe prekročená hranica, únosná hranica. Bez komentára. Rozčúlený čitateľ mi napísal, že som demagóg (a to samozrejme komunistický). Neodpovedal som. No čitateľ bol človek s univerzitným vzdelaním, a tak si moje údaje preveril. Napísal znova, ospravedlnil sa, ale vravel: Ale aj tak to bude predsa trvať ešte 1876 rokov, kým sa všetky lesy vyrúbu, a to je za tak dlho, že Vaše úvahy nie sú aktuálne.

Aktuálne nebolo pred pol rokom hovoriť ani o dôsledkoch agresie proti JZR. Na budúci rok sa aj tam, aj v okolitých krajinách začnú rodiť deti bez rúk či bez mozgu, ako po vojne v Perzskom zálive. Nie sú ich statisíce, pravda. Takže ani na budúci rok to nebude aktuálne. Vieme, ako je planéta vynikajúcou autoregulatívnou štruktúrou (netreba ju hneď perzonfikovať ako bohyňu, to veru prenechám detskému rozumu Američanov), ale taktiež vieme, že tak jemné štruktúry sú zakaždým veľmi krehké. Sú do tej miery citlivé, že reagujú aj na taký malý podnet, ako je dobrá snaha jediného pastiera. Ale nazdávam sa, že aj keby sa normálni ľudia všetci správali ako Gionov pastier, nezmohlo by to nič proti systému založenému na čo najrýchlejšom zisku - ten sa totiž dosahuje najlepšie proste len vraždou. Nech vraždou ľudí, či vraždou prírody. Keď vieme, že keby tento systém bol odstránený, tak potom je v našich silách aj drobnou prácou zachovať budúcnosť pre potomkov a naopak, že i pri najväčšom úsilí jedincov je táto budúcnosť naozaj zmarená predlžovaním ekonómie koristníckeho systému, tak by sme si mali zrátať, čo máme na vybratie a ako sa k tomu postaviť, nielen morálne, ale aj aktívne politicky. Pokiaľ ma čitateľ číta ako hlásateľa úplnej revolučnej zmeny spoločenského zriadenia, nemýli sa. Pokiaľ z týchto dôvodov ma bude mať za nebezpečného extrémistu, ktorého slová sú zámernou demagógiou, je to jeho vec.

Zaujímavé je, že ľudia sa vyhovárajú, že za všetko môže technika a oni nič. Akoby sa vrátili k najprimitívnejším poučkám niekdajších marx-leninských šlabikárov, že: "Všetko robí materiálna základňa" a vládne nám neúprosne "železný zákon ekonomického determinizmu" (čo predsa len sa neodvažovali tvrdiť ani v tých šlabikároch, lebo to bol prvý Marx, kto takúto predsavu čo najtvrdšie odmietol). Starý pán okrem iného hovoril tiež o tom, že tou materiálnou silou, ktorá určuje chod dejín, sa stávajú idey (čo je vec "i materiálna"), keď sú aktívne uchopené ľudským vedomím.

Pastier, ktorý sadil žalude, nebol sám o sebe "ideou, ktorá sa stala materiálnou silou", ale keď sa takýchto ľudí nájde viac, nevieme, kedy sa touto pretvárajúcou silou môžu naozaj stať. V situácii, keď sa mnohým javí, že iniciatíva jednotlivca je vopred márna a že aj hovoriť je dnes menej ako byť hlasom volajúceho na púšti, v tejto situácii chcem zdôrazniť, že aj takýto hlas - ktoréhokoľvek jednotlivca - prinajmenšom pomôže udržať kontinuitu vedomia spoluzodpovednosti všetkých za všetkých a teda aj nutnosti obnovenia aktívneho prístupu k tomu, čo sa oprávnene volá res publica - vec spoločná. Náš hlas, aj keď by sa nám mohlo javiť, že je bez odozvy, spôsobom vedecky zatiaľ nie dosť osvetleným, vie pôsobiť skrz čas aj priestor.

november 1999

Ilustroval